Naši partneri:

CASPER

Radia.sk


















 
ETIKA V MÉDIÁCH


SVETOVÁ ŽURNALISTIKA A ETIKA

V rámci prieskumu, ktorý bol súčasťou Kampane IPRA (Medzinárodná Asociácia Public Relations) za transparentnosť v médiách, sa 242 profesionálov z oblasti PR a komunikácie z 54 krajín sveta vyjadrovalo k dodržiavaniu etických noriem v médiách v ich krajine. Vyjadrovali sa ku skutočnosti, či redakčné materiály vychádzajú na základe vlastnej práce príslušných novinárov a či neboli ovplyvnené treťou stranou. Ako vyplýva z prieskumu, neetické postupy sa v médiách často vyskytujú, najmä v južnej a východnej Európe a v strednej a južnej Amerike (pozri graf 1.).


Všeobecne prieskum IPRA ukázal, že neetické správanie v mediálnych vzťahoch sa vyskytuje v mnohých krajinách a prejavuje sa najrôznejšími spôsobmi. Odstrániť neetické postupy je cieľom už spomínanej kampane IPRA, ktorá preto vypracovala Chartu o transparentnosti v médiách a plánuje vyzvať tlačené a elektronické médiá k jej dodržiavaniu.

A ČO SLOVENSKÍ NOVINÁRI?

Spojenie slov etika a žurnalistika, ak sa nad ním zamyslíme, má jednoznačne zmysel. Ako a kde teda nájsť hranicu toho, čo v žurnalistike ešte je a čo už nie je etické? Kde bola táto hranica pred niekoľkými rokmi, kde je dnes a kde bude v budúcnosti? Ak priznáme, že sa táto hranica posúva, nemusí to znamenať, že sa posúva správnym smerom. Z uhlu spoločenského života najviac ovplyvňujú etiku morálka a platné právo. U nás však cítiť, že celospoločenská, a teda aj novinárska etika je trvalo nestabilná.

Ak povieme, že novinár by sa mal riadiť istými etickými normami, nikto nebude proti. Ak sa však opýtame akými, naše názory sa môžu rozchádzať. Prečo? Pretože norma je len teória. V našej spoločnosti je primálo spätnej väzby, niet sa z čoho poučiť. Preto môžu mať niektorí novinári beztrestne dobrý pocit i pri oprávnenej kritike, v konečnom dôsledku sa im totiž nič nestane. „Súčasná slovenská novinárska prax hovorí v neprospech novinárskej etiky. Postupovať eticky často znamená dopátrať sa ničoho a prinášať „nemastné – neslané“ novinárske útvary. Také, ktoré nikoho neoslovia.“ (MÔCIKOVÁ, 2002) Verejnosť však prahne po pikantnostiach. Nesprávnou spätnou väzbou motivovaný novinár chce byť potom nabudúce ešte výraznejší. Preto sa nečudujme, že niektorí začnú považovať za normálne aj postrehy z najintímnejšieho súkromia niekoho iného a nezastavia sa skutočne pred ničím. Novinárska etika, to je aj dodržiavanie niektorých nepísaných pravidiel, na ktorých vyrástli predchádzajúce novinárske generácie. Učiť sa umeniu dialógu, uznávať určité tabu, nementorovať, ale počúvať. Duch viacerých médií naznačuje, že oni nechcú mapovať politiku, posudzovať ju, ale priamo ju tvoriť. „Zlostné typy novinárov, ľudia buď nedovzdelaní, alebo primladí a neskúsení, majú často veľký problém pochopiť význam toho, čo im kto hovorí. Často nedostanú odpoveď aj preto, že sa pýtajú na zlej adrese. Ich agresivita sa rodí na základe neznalosti a nízkych profesijných hodnôt novinára.“ (MÔCIKOVÁ, 2002) „Zakazucha“ – slovo ruského pôvodu – znamená prijatie úplatku za publikovanie materiálu. (JANOŠ, 1993) Aj tento etický problém je na Slovensku bežným javom. Pravdou však je, že ak k nemu dochádza, ide o pokusy za chrbtom vedenia toho ktorého vydavateľstva alebo redakcie. Takéto prípady, ak sa na ne príde, končia spravidla výpoveďou alebo iným vážnym pracovným postihom.

JASNÉ PRAVIDLÁ

Etika v žurnalistike je len súčasťou etiky spoločnosti. Nemožno ju vidieť ako fenomén, ktorý stojí sám o sebe. Etika spoločnosti, jej kultúra a civilizovanosť je vonkajší kruh, v ktorom sa nachádza aj etika žurnalistiky. Aká je teda etika novín a novinárov? Je presne taká, akou sa riadi spoločnosť. Nadväzne na to, akú si želá vydavateľ. Pochopiteľne, že je tiež takou, aké sú osobné kvality jej jednotlivých tvorcov. (JANOŠ, 1993)

Aj na Slovensku už vydavatelia čoraz viac dbajú na dodržiavanie profesionálnych a etických pravidiel zo strany svojich pracovníkov. V niektorých prípadoch je súbor týchto pravidiel zhrnutý aj do formy kódexu, ktorý sa svojou podstatou nelíši od Charty IPRA. Možno teda konštatovať, že médiá a redaktori vedia, čo si v rámci pravidiel zakotvených v kódexoch a v medziach etiky môžu dovoliť. Prax však potvrdzuje starú pravdu, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali. A keďže všetko je o ľuďoch, tak aj o novinároch, etike a profesionalite každého z nich.

V oblasti tlačových médií sme však už postúpili o krok ďalej. Slovenský syndikát novinárov spolu so Združením vydavateľov periodickej tlače založili pred dvoma rokmi občianske združenie Asociácia na ochranu novinárskej etiky v SR, ktorej vrcholným orgánom je Tlačová rada SR. Tlačová rada je etickým orgánom, ktorý dohliada na dodržiavanie etických zásad novinárskej práce v periodikách vydávaných na Slovensku a zároveň posudzuje sťažnosti na porušovanie týchto zásad. Jej cieľom je podporovať a ochraňovať právo verejnosti na pravdivé, overené a odborne fundované informácie, či dohliadať na dodržiavanie etických zásad novinárskej práce. Tlačová rada svoje nálezy zverejňuje prostredníctvom tlačových besied a tiež na stránke Slovenského syndikátu novinárov. (MÔCIKOVÁ, 2002) Dokázala si však za dva roky svojej činnosti vytvoriť primerane silné postavenie a získať autoritu v mediálnom profesijnom prostredí?

Tlačová rada SR sa v prvom roku svojej činnosti venovala štrnástim podnetom. V roku 2003 sa zaoberala pätnástimi podaniami proti porušovaniu novinárskej etiky. Podnety sa týkali najmä publikovania neodsúhlasenej verzie materiálu či uverejnenia nepravdivých údajov. Väčšinu podnetov vyriešila po vzájomnej komunikácii so sťažovateľom a dotknutými periodikami. (SSN, 2004) Z nepatrného nárastu počtu podnetov a zlepšenej komunikácie zástupcov dotknutých médií s Tlačovou radou by sa mohlo zdať, že si v druhom roku svojho pôsobenia získala rešpektované postavenie v novinárskom prostredí. Na to, aby sa však stala naozaj rešpektovaným fórom, ktoré bude etickou a profesijnou autoritou v novinárskom prostredí, bude potrebovať oveľa výraznejšie rozhodnutia vo väčšom počte prípadov.

Žiaľ, rada má len vymedzený priestor, v ktorom môže fungovať a nemá ani nástroje trestov, ktoré by vzbudzovali rešpekt. V niektorých prípadoch akoby ani nemala autoritu. Často znie kritika, že členovia rady by mali byť aktívni a aj sami podávať podnety a upozorňovať na priestupky. Jej členovia sú však len laici s istým kreditom a nepoberajú za svoju činnosť nijaké odmeny. Všetci majú svoje profesionálne záväzky a nemajú preto čas ani sily monitorovať celú šírku tlačených médií. (Redakcia mediaportál.sk, 2004)

NAJVÄČŠIE PROBLÉMY

Využívanie ľudskej tragédie, nactiut?hanie, neoverené správy, ochrana sťažovateľov. Aj takéto sú podnety, ktoré rada rieši. Najčastejšie sa však týkajú preberania vecí bez priznania zdroja alebo zásahov do cti a dôstojnosti, najmä pri tzv. bulvárnej tlači. Rešpekt médií voči rade má rôzny rozmer. Rada môže udeliť pokarhanie, upozornenie či výstrahu, nad čím však môže vydavateľ so silným ekonomickým zázemím len mávnuť rukou. Ale práve tým, že sa na niektoré situácie upozorňuje, si jednotliví vydavatelia uvedomia, že ich konanie nebolo správne, bez toho, že by o tom možno predtým vedeli. (Redakcia mediaportál.sk, 2004) Často krát totiž, až keď nás na to niekto upozorní, zistíme, že naše konanie nebolo správne. Do rozhodnutí médií však rada nemôžeme zasahovať, podnety rieši len formou osobných stretnutí. Šéfredaktorov periodík, na ktoré dostáva najviac podnetov, pozýva na zasadnutia, kde sa o podaniach diskutuje.

Najporušovanejším článkom Kódexu novinárskej etiky, ktorý prijal Slovenský syndikát novinárov v roku 1990, je kradnutie redakčných materiálov v slovenských médiách. Ako kódex uvádza v odseku V. Novinár a kolegovia: „Novinár neuverejní pod vlastným menom alebo skratkou žiadne cudzie dielo. Nepreberá z publikácie bez odkazu na prameň.“ (SSN, 1990) U nás sa však často objavujú rôzne maskujúce značky, napríklad „zatl“ (zahraničná tlač), „arre“ (archív redakcie), „doar“ (domáci archív) a iné. (SSN, 2004) Svedčí to o neprofesionalizme novinára i redakcie, ale tiež o ich morálke či mravnosti. V neposlednom rade sa tým znižuje ich dôveryhodnosť. Častým javom v slovenskej žurnalistike je prisvojenie si agentúrnych správ, pod ktorými sa v periodikách neobjavuje meno, ale značka. To je už aj porušením Zákona o autorských právach.

PRÍPAD PETRA MALECA

Priblížme si však posledný prípad u nás, ktorý viedol k diskusii o novinárskej etike. Bývalý riaditeľ Slovenskej televízie, v súčasnosti člen Rady STV Peter Malec, uverejňoval ako externý prispievateľ na serveri Mediaporál pod svojím menom analýzy týkajúce sa verejnoprávnej televízie. Viaceré pasáže boli však bez udania zdroja priamo prebrané z textov článkov, či diskusií iného servera o médiách – Mediálne.sk (pozn.: pozri prílohu B). Šéfredaktor Mediaportálu Miroslav Kollár po tomto zistení stiahol zo svojej stránky všetky články Petra Maleca a ospravedlnil sa čitateľom aj redakcii serveru Mediálne.sk. V diskusii na Mediálne.sk sa k problému vyjadril: „Aj keď nešlo o texty redaktora mediaportálu, ale o texty externého prispievateľa, naozaj nehodláme poskytovať priestor autorom nedodržiavajúcim Autorský zákon a zásady profesionálnej etiky. A mrzí ma to o to viac, že ide o môjho kolegu z rady STV, ktorého názory vyslovované na Rade STV som považoval za jedny z najfundovanejších.“ (Redakcia.medialne.sk, 2004) K vážnemu porušeniu základných pravidiel a Autorského zákona sa priznal aj sám Peter Malec. Jeho ospravedlnenie adresované šéfredaktorovi Mediálne.sk zverejnil Mediaportál: „Vážený pán Augustín, ešte raz sa ospravedlňujem za použitie úryvkov od autorov Mediálne.sk bez zverejnenia zdroja, prípadne označenia citácie. Veľmi ma to mrzí a Vaše výhrady plne prijímam.“ Ďalej sa ospravedlňuje aj redakcii Mediaportálu a jeho čitateľom za svoj nekorektný prístup. (Redakcia.mediaportal.sk, 2004) Napriek tomuto priznaniu a ospravedlneniu je však otázne, či má Peter Malec aj naďalej morálne právo zotrvávať v pozícii člena kontrolného orgánu Slovenskej televízie. V rade STV zastupuje občanov v pozícii kontrolóra, po zverejnení uvedenej kauzy by však bolo korektné, keby sa členstva v rade vzdal. Porušenie zákona je predsa trestným činom, ktorý by redakcia Mediálne.sk mohla riešiť ďalšími zákonnými cestami, nielen upozornením. Miroslav Kollár, predseda rady STV, sa pre mesačník Stratégie k ďalšiemu pôsobeniu Petra Maleca v Rade STV vyjadril: „Rozhodnutie o ďalšom pôsobení Petra Maleca v rade nie je v kompetencii ani mňa ani samotnej rady. Navyše neporušil Zákon o STV, ani Zákon o konflikte záujmov, ktorých dodržiavanie s členstvom v Rade STV priamo súvisia.“ (Redakcia strategie.sk, 2004)

PRIJMÚ MÉDIÁ CHARTU?

Žurnalisti majú za úlohu rozvirovať hladiny, nastoľovať problémy, sledovať ich, odhaľovať, ba tak trochu štekať. To, či je to správne, nie je však celkom záležitosťou srdca či svedomia. Je to vecou múdrosti, rozhľadenosti, politického a právneho vedomia. Zo štatistiky riešených podnetov Tlačovej rady SR by mohol vzniknúť dojem, že etické princípy v slovenských médiách sa porušujú len zriedkavo. Podnety na Tlačovú radu SR budú početnejšie až vtedy, keď budú sťažovatelia presvedčení o ich zmysluplnosti, teda keď zásadné rozhodnutia TR SR o porušení novinárskej etiky budú znamenať aj istú profesionálnu diskvalifikáciu a devalváciu dotknutých novinárov a periodík. (Redakcia strategie.sk, 2004) Dosiahnutie takéhoto stavu samozrejme nemôže ovplyvniť sama Tlačová rada SR, môže však svojím pôsobením v spolupráci s médiami kultivovať profesijné novinárske prostredie na Slovensku.