Naši partneri:

CASPER

CHIRKOZ


















 
KULTÚRA GLOBÁNEHO KONZUMIZMU


„Bohatí nie sú iba tí, čo veľa vlastnia, ale tiež tí, čo málo potrebujú.“

Aristoteles

GLOBÁLNA NEROVNOSŤ

V 19. storočí, keď sa v Európe rozširovala industrializácia, priemyselné oblasti sa začali vytvárať predovšetkým okolo ložísk rúd a uhlia. Vznikla nová spoločenská trieda, ktorú Marx nazval proletariátom a túto novú etapu označil za obdobie kapitalizmu. „Buržoázia vytvorila masívnejšie a kolosálnejšie výrobné sily než všetky predchádzajúce generácie spolu. Ovládnutie prírodných síl, stroje, využitie chémie v priemysle a v poľnohospodárstve, paroplavba, železnice, elektrický telegraf... Regulácia riečnych tokov... Ktoré z minulých storočí vôbec tušilo, že v lone spoločenskej práce driemu také výrobné sily?“ (Karol Marx, Manifest komunistickej strany, 1848) Začal sa transformačný proces, počas ktorého zanikla poľnohospodárska spoločnosť v podobe, v akej existovala tisíce rokov a jej miesto zaujala mestská priemyselná technokratická spoločnosť. Napriek tomu, že obdobie expanzívneho imperializmu bolo iba prechodným štádiom dejín, svet v roku 1914 bol zrazu celkom iný ako pred sto rokmi, rýchlosť zmien bola vyššia, než za celé storočia predtým.

Tak, ako každé vývojové obdobie má svoj názov na vyjadrenie danej doby, to nasledujúce - 20. storočie, bolo označené názvom moderné. Je to slovo príznačné pre všetko dianie, pre spôsob života aj pre techniku tejto doby. Popri zmenách v oblasti filozofie, umenia a v názoroch na ďalší vývoj spoločnosti, zohrali významnú úlohu nové vedecké objavy a technické vynálezy. Prelom 19. a 20. storočia sa nám preto dnes javí ako doba naplnená protikladmi vžitých tradícií a nového ducha, ktorý zasiahol sociálne, ekonomické, technické aj umelecké myslenie. „Pokrok vedeckého poznania za posledných štyridsať až päťdesiat rokov priniesol také obrovské zmeny, že už nie je možný doterajší spôsob života a riadenie ľudských záležitostí... Zlepšenie komunikácií viedlo vlastne k zrušeniu vzdialeností.. Človek dnes môže pomocou rádiového spojenia hovoriť s kýmkoľvek na Zemi, nech je kdekoľvek.. A môže obletieť celý svet za kratší čas, než by si pred stopäťdesiatimi rokmi vyžiadala cesta z Londýna do Paríža." (M.J.Davy, Letectvo a civilizácia, 1941)

Na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia napokon elektronické komunikačné prostriedky, celosvetové investície a marketing vytvorili skutočnú globálnu ekonomiku. Motorové vozidlá a lietadlá sprístupnili ľuďom celú zemeguľu. Celá spoločnosť sa zmenila. Vek internetu priniesol možnosti, o ktorých sa ľudstvu ešte pred storočím ani nesnívalo. Vo svete financií aj vo výrobe začali dominovať obrovské nadnárodné spoločnosti.

V súčasnosti podľa odhadov existuje 37 000 nadnárodných spoločností s 200 000 zahraničnými pobočkami. Šesťdesiatštyri percent z nich však pripadá na západnú Európu a Ameriku. Najväčšie nadnárodné korporácie sveta majú zahraničné aktíva, ktoré výrazne prevyšujú HDP veľkého množstva menších alebo chudobnejších štátov. Už v roku 1990 sa ich celkový majetok odhadoval na 330 miliárd amerických dolárov. Disponujú tak značnou hospodárskou mocou, na ktorú len veľmi voľne dozerajú hostiteľské ekonomiky.


Priepasť medzi bohatými a chudobnými štátmi sa stále prehlbuje. Podiel desiatich štátov s najvyšším objemom zahraničného obchodu tvoril v roku 1996 61% svetového dovozu a 63% svetového vývozu. Značná časť tohto obchodu sa uskutočňuje len medzi hospodársky najvyspelejšími štátmi a nie medzi vyspelými a rozvojovými štátmi. Ekonomiky štátov mimo oblasti rastu sú tak trvalo závislé od pomoci a investícií vyspelých krajín. Pomoc im poskytuje Medzinárodný menový fond a Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Na konci deväťdesiatych rokov však HDP na obyvateľa v najchudobnejších štátoch sveta nedosahoval ani 300 amerických dolárov, kým v USA tvoril takmer 27 000 amerických dolárov. Pre mnohé subsaharské africké štáty prijímaná pomoc predstavuje viac ako polovicu ich celkového HDP (Kotler 2001). Táto priepasť medzi chudobou rozvojových krajín a obrovským bohatstvom najvyspelejších krajín je jedným z najvypuklejších problémov globálnej ekonomiky.


PRAMENE KONZUMNEJ KULTÚRY

Plody globálnej ekonomiky sa rozdeľujú veľmi nerovnomerne. Na jednej strane stály rast, na druhej hospodársky úpadok. Chudoba a s ňou súvisiace nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva vo svete, nespravodlivé nastavenie parametrov medzinárodného obchodu a globálnej ekonomiky, nadmerný konzum a neudržateľná spotreba podporovaná reklamou. Kde hľadať príčiny prehlbujúcich sa problémov? Čo je hnacím motorom týchto javov a je ešte vôbec v našich silách im čeliť?

Ich pramene môžeme nájsť v dnešnej modernej spoločnosti. Ak sa zaoberáme masovou spotrebou ako jedným z jej aspektov, používame spravidla pojem masová spoločnosť. V tomto význame sa používa aj označenie konzumná spoločnosť. Masová spoločnosť je priamym dôsledkom sociálnych vzťahov, ktoré priniesla priemyselná revolúcia a globalizácia. Vyznačuje sa existenciou veľkého množstva neorganizovaných a navzájom odcudzených občanov. Sú od seba izolovaní a zároveň na sebe závislí, pretože deľba práce vedie k vysokej špecializácii. Preferovaná je kvantita pred kvalitou a to rovnako vo výrobe, spotrebe, politickom živote aj kultúre. Masmédiá, kultúra napodobovania a zdania, vylučujúca ľudí zo spoločenského života (ak sa nepodriadia jej logike), všadeprítomnosť nových technológií a presýtenosť množstvom informácií, toto všetko ruší zmysel pre skutočnosť a schopnosť človeka sa v tomto svete orientovať v morálnych problémoch aj pri určovaní toho, čo je skutočne dôležité a čo nie. Je to kultúra techniky a vedy, nerozlučne zrastená s ekonómiou. Uznáva a napĺňa predovšetkým ekonomické potreby. Jej primárnym cieľom je rozširovať trh, aby sa následne mohla zvýšiť produkcia. Zákon trhu pohlcuje slobodu ducha a nad tým všetkým vládne reklama.

LESK A BIEDA DNEŠNEJ DOBY


Predchádzajúci svet poslušnosti, štátnej byrokracie, pravidiel a etiky je trhovou logikou vytláčaný a nahrádzaný zábavou a televíznou kultúrou. Dnes, pri všadeprítomnosti lákavých supermarketov, zábavných parkov a nákupných centier dominuje predovšetkým princíp slobody výberu. V krátkom čase, lacno a rýchlo môžeme ochutnať kultúry z akéhokoľvek miesta na svete, z ktoréhokoľvek historického obdobia a stať sa vyznávačmi hociktorého náboženstva. Kultúra dnešného človeka je značne ovplyvnená hodnotami, ktoré mu ponúka tento svet. Mnohé z nich sú bezvýznamné, vedú k sebaklamu a k neslobode. Predkladá nám model úspechu a kariéry, model mladého, zdravého človeka plného výkonu. Takýto model sa prezentuje všade, najmä cez médiá. Doba konzumu a unifikácie likviduje intelektuálov. Osvietenosť, šírka rozhľadu, flexibilita a tvorivosť sú obetované na úkor výkonnosti. Nekonečné telenovely predvádzajú bohatých ľudí plných intríg a ich domácnosti so slúžkami. V spoločnosti vzrastá množstvo psychických porúch, ktorých prejavom sú napríklad anorexia, drogy a terorizmus, čoraz častejšie vznikajú nové vojnové konflikty. Zabúda sa na skutočnosť, že človek je jedinečnou, originálnou bytosťou s duševným a duchovným rozmerom.

„Dnešný človek žije z plienenia sveta, sýti sa lacným pozlátkom a haraburdím, hodnotou je príjemný pocit z vlastnenia novej veci.“ (Baker Brownell) Všadeprítomný konzumizmus vylučuje existenciu čohokoľvek večného a spotrebu definuje ako najväčšie dobro. Hodnotu svojho života meriame konzumáciou v zmysle mať, vlastniť, užívať, produkovať. Často je to otroctvo, ktoré naozaj spútava. Prispôsobujeme sa ostatným štýlom: „Robia to iní, robím to aj ja.“ Už nenakupujeme to, čo potrebujeme pre život. Vysoko hodnotíme falošný tovar, dali sme sa zlákať trblietavým brakom, rôznymi vynálezmi, ktoré nám zdanlivo uľahčujú život, tovarom z dovozu. Nakupujeme bez uváženia, v úsilí zapôsobiť na druhých ľudí, vyplniť prázdno v našom živote, alebo len tak zabiť čas... Zabúdame na to, že voľný čas sa dá tráviť aj iným spôsobom – s rodinou, priateľmi, v prírode, športom, čítaním kníh alebo proste akoukoľvek inou činnosťou, na ktorú nepotrebujeme míňať peniaze.

Zatiaľ čo ekonómovia, politici a reklamné agentúry hovoria o rastúcej spotrebe, nakupovaní a konzume ako o métach našej spoločnosti, konzumná kultúra sa nám už dávno vymkla kontrole. Množstvo ľudí nevníma svoje konzumné návyky, neuvedomuje si vplyv reklamy a nerozoznáva svoje skutočné potreby. Nevníma fakt, že popri dravosti konzumnej civilizácie, ktorá pobáda k spotrebe a ničí tradičné hodnoty, stoja milióny ľudí, ktorí prežívajú svoje životy pod hranicou biedy.

Konzumný životný štýl zapríčiňuje celosvetovú nerovnosť a spôsobuje drancovanie prírodných zdrojov. Dvadsať percent ľudstva si vytvorilo civilizáciu, v ktorej sa prepych stáva životnou potrebou. Približne len týchto 20 % svetovej populácie spotrebováva až 80 % prírodných zdrojov. Najbohatšia pätina celosvetovej populácie konzumuje 86 % všetkých výrobkov a služieb, zatiaľ čo najchudobnejšia pätina konzumuje iba 1,3 %. Vyspelé krajiny reprezentujú 25 % svetovej populácie, ale spotrebúvajú polovicu svetovej produkcie potravín. Konzumným spôsobom, akým dnes žijeme, nikdy nebudú môcť žiť všetci ľudia na Zemi. Keby každý Číňan chcel dosiahnuť životnú úroveň obyvateľov vyspelých krajín, spotrebovali by sa na tento účel suroviny celej Zeme. Keby mal každý Ind vlastniť auto, Zem by sa stala neobývateľnou (Trend, 15/2004). Americký spoločenský kritik S. Abdullah sa preto napríklad domnieva, že globalizácia je len novým krycím menom pre „západný imperializmus“. (Ivanička 2002)

Chuť po značkovom a drahom tovare pritom prudko rastie aj v novej Európe. V súvislosti s prístupom bývalých socialistických krajín do EÚ sa predpokladal prínos v podobe nového typu striedmejšej mentality, ktorá by mohla alternovať „západný konzumný štýl života“, realita je však skôr opačná. Možno práve preto, že obyvatelia chudobnejšej časti Európy si rozdielnu kvalitu života v porovnaní s krajinami EÚ veľmi dobre uvedomujú, o to viac túžia byť bohatší. Podľa prieskumov verejnej mienky obyvatelia strednej a východnej Európy pokladajú za oveľa dôležitejšie byť bohatí a vlastniť drahé veci, ako napr. obyvatelia škandinávskych krajín, Portugalska, či Veľkej Británie. Na oboch častiach kontinentu je túžba po bohatstve väčšia u mužov ako u žien. Najväčšiu chuť nakupovať značkové veci majú obyvatelia Poľska, ktorí paradoxne spomedzi Východoeurópanov najčastejšie (50%) tvrdia, že konzum ohrozuje ich kultúru (Moses 2002).

Nadspotreba časti ľudstva zabíja celú planétu. Konzumná mentalita si žiada produkty na jedno použitie, ktoré možno hneď zahodiť do odpadu. Priemyselne vyspelé krajiny produkujú niekoľkonásobne viac odpadu ako zaostalejšie krajiny. Množstvo časopisov, novín, rýchlych občerstvení, reklamných letákov, elektrických spotrebičov, jednorazových predmetov dennej spotreby a iných vecí charakteristických pre konzumnú spoločnosť z nás robia tých, ktorí hrozivo zaťažujú životné prostredie. A to na úkor ostatných, šetrnejších národov a kultúr. Donedávna záviselo životné prostredie prevažne od prírody. V 20. storočí narušil životné prostredie spoločný účinok troch ľudských faktorov: industrializácie, moderných komunikácií a masovej spotreby. Znečistenie ohrozuje celú atmosféru našej planéty, jedným z najnaliehavejších globálnych problémov sa stali ekologické katastrofy. Otázkou je, či a dokedy sa nám podarí udržať v únosných medziach vzniknuté ekologické škody. Nie je podstatné, či sa naplnia všetky katastrofické predpovede, ale že sa stále zreteľnejšie potvrdzujú vývojové trendy. Únosná kapacita prírody je bežne vysoko prekračovaná, ohrozené sú už celé ekosystémy i jednotlivé biotopy.


AKO ĎALEJ?

Ropné krízy prekonávame novými vrtmi, nedostatok energie odkrývaním nových zdrojov, populačnému rastu a nezamestnanosti čelíme ďalším hospodárskym rastom, vojne zbrojením... Otázkou zostáva, či je vôbec ďalší rozvoj a rast možný. Niektorí radikálnejší ekonómovia poukazujú na to, že rast v celosvetovom meradle je utópiou. Už od skončenia druhej svetovej vojny sa snažíme nájsť vhodný rozvojový model pre krajiny tretieho sveta a nedarí sa nám to. Museli by sme totiž začať vyrábať výrobky z ničoho. Východiskom by bolo prerozdelenie spotreby - spotreba v chudobných krajinách môže vzrásť len vtedy, ak súčasne klesne spotreba v bohatých krajinách. Tento problém je veľmi naliehavou potrebou dneška, nie je však súčasťou politiky. Nikdy nevyhrá voľby tím, ktorý povie: „Chceme menej, ak vyhráme, dáme vám menej...“ Takýto model je absolútne nerealistický.

Ekonomická globalizácia sa opiera o západný model ekonomického rastu, ktorý svojimi negatívnymi dopadmi na životné prostredie a všeobecným ignorovaním fyzických medzí odporuje požiadavke trvalej udržateľnosti. Otázka však neznie, či globalizácia áno či nie, ale ako sa s ňou vyrovnať. Na začiatku nového tisícročia sa tak náš svet ocitá medzi dvoma možnosťami – návratom k udržateľnému spôsobu života alebo konečným výpredajom všetkých prírodných zdrojov. Určité riešenia ponúka stratégia trvale udržateľného rozvoja, ktorá sa venuje tvorbe riešení pre ďalší život ľudí. Globálny svet, v ktorom sa pokúsime žiť s ohľadom na ďalšie generácie, môže tak byť nádejou a nie hrozbou. Môžeme žiť bohatý a pestrý život, ak budeme svoje práva a slobody využívať súčasne so zodpovednosťou za globálny stav sveta a ohľaduplnosťou k našemu bezprostrednému okoliu.

ŽIŤ INÝ ŽIVOT

Podnet na zamyslenie sa nad dopadom každodennej spotreby a spôsobu, akým míňame peniaze, môže byť veľmi užitočný. Takým podnetom môže byť pre nás aj Svetový deň nenakupovania. Ide o jednoduchú myšlienku s hlbokým dopadom. Deň nenakupovania sa po prvý krát slávil v roku 1992 v Kanade, dnes si ho pripomínajú ľudia na všetkých kontinentoch v príznačnom čase nákupných horúčok pred vianočnými sviatkami, keď spotreba tradične dramaticky stúpa. Vyzýva ľudí, aby aspoň jeden deň v roku nenavštívili žiaden obchod a svoj čas venovali rodine, priateľom alebo dobročinným aktivitám.

Mnoho ľudí si už uvedomuje, že priemyselno-konzumná spoločnosť nie je trvalo udržateľná a rozhodli sa hľadať iné spôsoby života. Budovanie tzv. novej kultúry je proces, ktorý sa začína predovšetkým v srdci človeka, jeho vnútornou premenou, prekonávaním spoločenských zvykov, ktoré sú ovocím konzumnej civilizácie. Mestský život spôsobuje stratu alebo obmedzenie kontaktu s prírodným svetom a preto sa návrat k prírode začína predovšetkým na vidieku. Na svete existujú takýchto príkladov stovky až tisíce – fungujúce eko-dedinky predstavujú alternatívu k negatívnym trendom prebiehajúcej globalizácie. Venujú sa organizovanému farmárstvu, vysádzaniu lesov, rôznym ekologickým projektom, pomáhajú zachovávať rôznorodosť a pestrosť životných štýlov vo svete. Sú spojené do medzinárodnej siete The Global Eco-village Network, ktorej cieľom je vytváranie trvalo udržateľných ľudských sídiel založených na vzájomnej spolupráci, otvorenej prírodnému svetu. Aj v mestách už dnes žije mnoho ľudí, ktorí cítia spoluzodpovednosť za dôsledky mestského života a snažia sa o mnoho pozitívnych zmien – znižujú svoju spotrebu, objavujú skromnejší spôsob života, vzdávajú sa automobilov a jazdia na bicykloch alebo využívajú verejnú dopravu, triedia odpad, šetria vodou, plynom či elektrickou energiou. Veď dobrovoľná skromnosť nie je ničím novým. Objavuje sa už u gréckych, perzských, čínskych a indických filozofov, odpútavanie sa od materiálnych vecí kázal i Ježiš Kristus. V minulosti bola dôvodom pre dobrovoľnú skromnosť túžba po vyšších duchovných hodnotách, múdrosti a naplnení života (Hegel 1957). Dnes sa k tomu pridáva snaha nájsť východisko z globálnej krízy.

Isté je, že globalizácia prináša široké spektrum príležitostí aj rizík. Proces globalizácie je výzvou, nielen k využívaniu jej potencionálnych prínosov, ale aj k opatrnosti voči rizikám. Dobrovoľná skromnosť preto nie je cieľ, ale cesta. Teda - všímajme si občas, aké impulzy nás nabádajú ísť nakupovať. Pokúsme sa kontrolovať svoje návyky a stereotypy získané pod vplyvom reklamy. Zamyslime sa nad začarovaným kolotočom spotreby a nad jeho dopadom na ostatný svet. Spýtajme sa sami seba, koľko deštrukcie, spotreby prírodných zdrojov a ničenia života na Zemi spôsobujeme tým, čo každodenne robíme a používame. Pokúsme sa žiť v dnešnom svete s ohľadom na všetko živé – jednoduchšie, skromne a v súlade s prírodou. Skúsme hľadať naplnenie a zmysel života skôr v duchovných hodnotách ako v majetku a hmotných statkoch. Veď kultúra, umenie a vedy sú dôležitejšími produktami ľudstva ako igelitové vrecko a hamburger.